vesper

Emócie, emócie, emócie. Nič iné mi nenapadne v súvislosti so stužkovou. Desať minút pred odchodom som pocítila miernu nervozitu. Pripadala som si ako keby so išla na svoju vlastnú. Ono to tak aj pôsobilo, išla som tam so svojim ex, ktorý bol aj na tej mojej.

Bolo to zvláštne sedieť tam v stiesnených pomeroch a pozerať sa na tie naše kuriatka, ktoré tam stáli slávnostne nastúpené a ja som rozmýšľala, ktoré z tých slečien sa v našej kuchyni zvykli učiť chémiu. Pod nánosmi make-upu sa to dalo ťažko rozlíšiť. Bolo to zvláštne sedieť medzi tými rodičmi a uvedomovať si ako ten čas letí a náhle si pripadať tak strašne starý. Čo, ale nebolo zvláštne, sedieť tam so svojim ex, s nikým iným by som tam asi nechcela sedieť.

Sme ako brat a sestra, starí kamaráti, ktorí sa poznajú roky, ktorí si pomáhajú, vážia sa navzájom a asi pociťujú k sebe nejakú úctu z titulu matka otec dieťaťa a to je tak všetko. Je to vždy veľmi zábavne byť spolu. Bez toho, že by sme sa o to snažili, pôsobíme ako šťastný pár, ktorý sa rád spolu smeje, ale žiť spolu je už pre nás nepredstaviteľné, lebo tam nič nie je, žiadna chémia a tá chémia asi predsa len musí byť.

Ratolesť bola nádherná, asi ako každá iná. Zazneli prvé tóny nejakého cajdáku a už to na mňa išlo, rútili sa na mňa návaly sĺz, ktoré sa nedali zastaviť, objavila sa hrča v krku, ktorá sa nedala prehltnúť. Papierovým kapesníkom som si vysúšala slzné kanáliky a uvedomovala si, že pri našom stole som jediná emočne labilná.

Snažím sa rozpamätať, čo mi prechádzalo hlavou v ten moment, asi len konkrétne situácie za posledné štyri roky. Za každým hovoreným slovom bola jasná scéna a tiché súhlasné prikyvovanie. Cítila som sa staro, veľmi staro, ale to mi neubralo z radosti a pýchy, ktorú som v tú chvíľu pociťovala.

Zlom nastal úplne inde. Zlom nastal pri pohľade stužkovania, keď som si uvedomila, že niečo som predsa len zanedbala, že sa to netýka len mňa, to som si vydýchla, ale týka sa to všetkých. Niekto sa nad tým čo napíšem zasmeje, ale ja som sa nesmiala. Videla som svoju ratolesť ako osobu neschopnú objať niekoho, pobozkať na líce, to čo som videla, bolo tak strašne neosobné, že ma striaslo a bolo mi to veľmi ľúto. Napadlo mi, že tu som asi urobila chybu, že toto som asi nejako podcenila a rozmýšľala som ako som tomu mohla predchádzať, nič mi nenapadlo, len som si v duchu povedala pri ďalšom to bude iné.

Prišla za nami, dostala som kvetinu a objatie bolo rovnako neosobné ako to čo som videla predtým. Urobila som chybu. Nenaučila som ju objímať a bolo mi do plaču. Vlastne som aj slzila. Priala som si vrátiť čas a rozmýšľala som, či sa to dá vôbec ešte napraviť, či sa dá naučiť objímať.

Myslím, že áno, ale obávam sa, že ju to naučí už niekto iný.

Nedeľu som mala lenivú, cítila som sa emočne vyprahnutá a mala som potrebu žiť cudzie životy. Náhodou som objavila nejaký seriál s názvom Dokonalý svet. Zaujal ma. Všetko čo sa týka módy ma zvyčajne zaujme a toto české spracovanie na spôsob Sex v meste, vôbec nebolo zlé, práve naopak, prekvapilo ma a prinútilo nájsť si ďalšie informácie na nete. Spolu s ním som našla online časti a začala 12 hodinový maratón seriálového pozerania, od ktorého som nebola schopná odísť.

Nebolo nutné pri ňom rozmýšľať. Len tak som sa nechala unášať peknými handrami a zábermi z Prahy, kde som rozpoznávala jednotlivé obchody, bary a reštaurácie a chvíľu som rozmýšľala, prečo sa mi tento typ seriálov páči.

Odpoveďou by mohla byť jednoduchosť a občasné trefné komentáre, ktoré mi boli tak blízke.

Žiť cudzie životy je oveľa ľahšie ako tie vlastné a asi preto mám rada seriály, alebo filmy.

(neviem tu vložiť len pesničku bez videa, toto video nerelevantne, ale text veľmi)